Po všetkých serióznych a dôstojných úlohách nás v pondelok podvečer čakal presun do oblasti Andasibe, kde sú národné parky. Bola pred nami asi 5-hodinová cesta na východ cez hory (cca 150km).
Videli sme nevídané a vypočuli sme si poučný Richardov výklad o histórii Madagaskaru. Dozvedeli sme sa, aký je pôvod obvateľstva – sú to Indonézania, Číňania a Afričania. Mix tejto genetiky vidieť všade naokolo. Presun nám trval do neskorého večera, lebo cesty sú miestami bez asfaltu, a tak je priemerná rýchlosť 30km/hod. Do hotela sme dorazili neskoro večer, ale svieže ráno sa nám odmenilo za namáhavú cestu.
Hneď ráno, kým sú lemury aktívne, sme začali prehliadkou jedného súkromného parku. Prehliadku sme mali na lodičkách, lebo lemury nevedia plávať, tak sú vodné kanály pre ne prirodzenou bariérov, aby zostali na malých ostrovčekoch. Videli sme niekoľko druhov lemurov – Kata, hnedý, Makako, sifaka…
A na našu veľkú radosť, prišli až k nám, lebo ich náš sprievodca začal kŕmiť. “Jedlo a hry” funguje od nepamäti u ľudí a zjavne aj u lemurov.
Máme šťastie, lebo je obdobie mláďat – od septembra do novembra majú maminy lemurov bábätká omotané okolo seba – je to veľmi milé.
A malé lemurčatá sa dokážu blázniť rovnako ako malé deti:
Pre všetkých z nás bol tento ”kontaktný park” krásny zážitok, aj keď sme chápali, že to nie je úplne prirodzené prostredie a správanie pre tieto hravé tvory.
Na spestrenie zážitkov zo živočíšnej ríše sme ešte absolvovali rýchlu prehliadku aj iných tvorov:
Potom sme sa presunli do ďalšieho parku – národného. To už bolo o dosť iné. Videli sme ďalšie lemury a vďaka všímavému sprievodcovi Patríciovi sme videli aj niekoľko špeciálnych druhov hmyzu, plazov a vtákov.
Patrício sa v čase, keď nerobí sprievodcu v parku, venuje chovu včiel. Bolo vidieť, že ho práca baví – nachodili sme niekoľko kilometrov, lebo lemury v prirodzenom prostredí nečakajú na turistov, aby sa im predvádzali 🙂
Popri hľadaní lemurov sme sa o nich dozvedeli veľa pikošiek a zvykov – napr. že vydávajú tri rôzne zvuky – jeden typický pre zvolávanie rodiny, jeden výhražný a jeden je pieseň lásky 🙂 premýšlam, koľko slov by sa ušetrilo, keby sme aj my ľudia zjednodušili komunikáciu…