V stredu hneď skoro ráno sme sa vydali na ďalšiu 3-hodinovú cestu (čiže cca 100km) smerom na východ. Cestou nám Richard a Anežka ukazovali vypálené časti pralesa, ktoré vypaľujú miestni ľudia, aby si buď postavili dom (to skôr popri ceste alebo blízko dedín), alebo aby mali pole, na ktorom môžu pestovať maniok alebo zemiaky. Ľuďmi neriešiteľná rovnica o príliš veľa neznámich – koľko stojí 1 m2 dažďového pralesa s jeho nezameniteľnou funkciou pre planétu a endemity žijúce na tomto územi? A koľko stojí pár kg zemiakov, ktoré takéto políčko urodí a aj to nie dlho, lebo vplyvom dažďov a erózie bude čoskoro neúrodné?
Zastavili sme v dedinke Apasunde, aby sme si doplnili zásoby vody a nakúpili prvé darčeky:
Asi 8km pred dedinkou Manambatu sme prestúpili z autobusu na jeepy – dôvodom je skoro neexistujúca cesta 🙂
A po príchode k jazeru Jasue-be sme sa nalodili na loď a ďalej cez jazero Jasue-masai a kanál pokračovali k ďalšiemu ubytovaniu.
Batožinu sme zredukovali na minimum – kufre nám autobus zoberie do Toamasiny a my sme dva dni zostali len s ruksakmi. Do lode by sa aj tak viac vecí nezmestilo. Ale cesta kanálom je očarujúca – opať nám krajina odkryla niečo zo svojej nádhery a dúfame aj nedotknutosti (ako uvidime neskôr, dúfame márne).
