V nedeľu sme sa hneď po raňajkách vybrali na miestne trhy v Toamasine. Po počiatočnom pomalom a váhavom rozbehu sme sa nakoniec hecli a vykúpili sme trh 🙂 🙂 🙂
Náš minibus vyzeral to našom trhovom nájazde presne tak, ako všetky miestne taxibusy – žiaden rozdiel. Vo vnútri sme mali nahádzané cez seba košíky, stoličky, ananásy, lychi, prútené veci, tričká… prosto ako hovorí Richard: “Ježiš-Mária to je bordel!” – to sa nedalo ani odfotiť 😱
Okolo druhej sme boli pozvaní na návštevu k Vladimírovi. Klasicky sme meškali, lebo sme sa dostali do úplne upchatého hlavného prúdu v meste.
Cesta vedie okolo štadiónu, na ktorom mal vystúpenie prezident, ktorý podporuje jedného z kanditátov na starostu mesta. Na každom kroku vidíme, že miestni berú voľby veľmi vážne. A do ich volebného moratória zostávajú už len dva dni…
Dorazili sme s hodinovým meškaním a Vladimír skonštatoval, že to je pri “tejto žene” (rozumej Anežke) normálne…
Vladimír nás privítal s domácou lychi a čokoládovo-banánovou zmrzlinou, upraženými čokoládovými bôbami, tekvicovými semiačkami a domácim limoncellom – bohaté pohostenie v skromnom príbytku obývanom troma kňazmi, ktorí majú zatial len oplotený skoro prázdny pozemok a veľké plány.
Počas návštevy nám Vladimír ochotne vysvetľoval čokoľvek nás zaujímalo o živote na ostrove, ľuďoch, práci ktorú robí… ukázal nám záhradu, lebo má rád botaniku – ovláda skoro všetky latinské názvy, a vie, ktorej rastline sa kde darí.
Medzitým si jeho kolega pôvodom zo Sicílie v pohode pozrel skoky na lyžiach – nedal sa nami vyrušovať
A druhý kolega sa venoval na dvore mládeži – každú nedeľu môžu mladí dojsť a púšťať si hudbu, tancovať a družiť sa. V meste, kde elektrina nie je samozrejmosť, je to vítaná ponuka. Naše dievčatá si rady vyskúšali pripojiť sa k tancu “Afindrafindrao” – národnému tancu malagašov.
Vrátili sme sa do hotela a niektorí sme sa išli rozlúčiť s oceánom…, lebo sú veci medzi nebom a zemou, ktoré sa nezunujú nikdy a cítime pri nich hlbokú vďačnosť.
Večer sme ukončili v našom hoteli tradičným malagašským karaoke – Richard s Ani nás rozcítili francúzskym šansónom, tak sme to potom my ostatní dali na “božskou Helenu”.